Pád intelektuála

Vysoké školy sú nebezpečné v tom, že sa na malom mieste koncentruje priveľa osobností, ktoré sa postupne navzájom utvrdzujú v tom, že sú niečo viac ako ostatní ľudia, pretože majú „viac“ v hlave. Vytvárajú nadradenú skupinu, v ktorej je vždy dobré mať ten najsamlepší argument, ktorým dokonale odstavíte oponenta a ukážete mu jeho obmedzenosť. Vtedy vyhrávate. Taktiež je dobré mať presne zadefinované životné a ideové hodnoty, za ktorými si bezpodmienečne stojíte.
Vo vysokoškolskom prostredí môžete nájsť rôzne typy intelektuálov. Prvým typom sú debilkovia, ktorí si len myslia, že intelektuálmi sú, avšak ich názory a vedomosti sú totálne nezaujímavé resp. na nízkej úrovni. Potom sú tu jedinci, ktorí majú „v hlave“, nikomu to však nepotrebujú dokazovať, sú osobnosťami a ľudsky dokážu vychádzať s každým človekom. No a potom je tu tretia skupina ľudí, ktorí síce majú „v hlave“, ale radi to dávajú najavo a i keď si to možno neuvedomujú, nadraďujú sa nad tých, čo im intelektom nestačia. Sú tak opojení svojou výnimočnosťou, že postupne prestanú kriticky zmýšľať a začnú si robiť nárok na pravdu.
Aj Štefan bol možno niekedy v tej druhej skupine. Rád som čítal jeho glosy a postrehy. No potom začal neskrývane dávať najavo svoje sympatie k politickej strane, s ex-ministrom si liezli do zadku a jeho kultová relácia mala občas s objektívnosťou len málo spoločné. A voľby vyhral boľševik, takže Štefan musel z STV odísť, čo sa mu samozrejme nepáčilo a tak začal havkať, kričať o (ne)objektivite v STV a suverénne prehlasovať, že len o má pravdu. Smutné, lebo pádom intelektuála je, ak si začne robiť nárok na pravdu. Komunizmus však padol, nič už nie je také čierno-biele ako bývalo.

Názorný príklad, ktorý je teraz aktuálny, ale podobných prípadov inteligenčnej arogantnosti a nadradenosti nájdem vo svojom okolí mnoho. A sám jej niekedy prepadávam... Nie, intelektuálom však nie je človek, ktorý o hodnotách rozpráva, ale ten ktorý nimi žije. Taktiež ním nie je niekto, kto vie niečo viac, ale ten kto dokáže priniesť svoj vlastný pohľad na vec, nielen opakovať cudzie myšlienky. A hlavne intelektuálom je človek, ktorý dokáže kriticky myslieť, načúvať ostatným a brať ich na vedomie. Toho však nikdy nemôže byť schopný človek, ktorý je zamknutý v skrinke ideológie. A je jedno akej. Keď si toto uvedomíme, možno prestane byť slovo intelektuál pre niektorých ľudí nadávkou a nebude spoločnosti na smiech. Lebo väčšina „intelektuálov“ v súčasnosti na smiech je.