Spomienky z leta I.

Autor: Matej Bučko | 9.10.2006 o 19:10 | Karma článku: 4,05 | Prečítané:  1010x

Po dlhom čase som sa vrátil k blogu. Tentoraz to bude osobnejšie, keď sa s odstupom času ohliadnem za zážitkami tohto leta. Bude to niečo o dobrovoľníctve, o pití v Nemecku, o tom ako sme sa vybrali do Francúzska,  ako sme žili v anarchistickej komunite, o ázijskej mentalite....

Všetko to začalo tým, že som sa vybral do medzinárodného dobrovoľníckeho kempu. Nejdem rozpisovať, čo to je. V skratke: za odvedenú verejnoprospešnú prácu dostanete zadarmo jedlo a ubytovanie, pričom vašimi parťákmi sú ľudia z celého sveta, s ktorými sa dorozumievate (väčšinou) po anglicky. Kto chce vedieť viac nech si pozrie tento web: www.inex.sk.

Vybral som sa do Nemecka, do zapadnutej dediny Hassmersheim. Zapadnutej, ale svojím spôsobom rázovitej. Nikdy som si nedokázal predstaviť, že na takom malom území môže žiť toľko národností a takom počte. Poliaci, Rusi, Turci, Gréci... O tom však neskôr. Po strastiplnej ceste busom a vlakom (v buse mi robil spoločnosť spiťoch, ktorý celý čas chrápal a smrdel) som konečne dorazil do Hassmersheimu. Úvodné zoznamovačky (pri ktorých si aj tak nezapamätáte jediné meno), campleader mi ukázal naše kráľovské ubytovanie (hneď ma potešilo, že chlapci a dievčatá spia spolu v jednej veľkej izbe ;)) a dáke tie prvé nesmelé (a nesúvislé) reči. Tak aby sa nám rozplietol jazyk, rozlial som spišskej borovičky, čo bol tak trochu aj test, že s kým mám dočinenia. Minulý rok vo workcampe všetkých vydusilo a polovica fľaše ešte týždeň stála, kým sme ju s Čechom nevypili... No tu nevydusilo nikoho (ani Aziatky) a na moje prekvapenie všetci pochopili, že si treba dať aj do druhej nohy, lebo ináč budeme krívať. Potom prišlo na rad ešte dáke to francúzske víno a tak zoznamovací večer dopadol veľmi dobre, všetci sme sa „zoznámili“. Zostava sme boli naozaj medzinárodná: Slováci, Rusi, Francúzi, Nemci, Turek, Kórejčanka, Japonka, Alžírčan.

To kvôli čomu sme prišli do kempu bola dobrovoľnícka práca, takže hneď v pondelok sme nastúpili do práce. Ako rýchlo sme nastúpili, tak aj odstúpili. Začalo pršať. A tak sme si museli počkať na stretnutie s koordinátorom nášho projektu do utorka. Tým bol Peter, charizmatický Nemec, možno okolo 40 rokov, s náušnicou v uchu, so šibalským úsmevom na tvári, pripravený zapojiť sa do každej voloviny. A ako sme neskôr zistili náš strážny anjel. Peter bol mysľou otvorený, čo vyplývalo z faktu, že videl dáky ten kus sveta. Jeho spôsob dovolenky je zobrať batoh na chrbát, kúpiť letenku do Ázie a potom tri týždne na vlastnú päsť cestovať a objavovať. A miluje futbal. Hrával ho, angažuje sa v miestnom tíme, navštevuje bundesligové i krajské zápasy. V tomto i inom moja vlnová dĺžka. S ľuďmi tohto typu sa nepotrebujete oťukávať.

Prvým „miľníkom“ nášho pobytu, bol pohárový futbalový zápas miestneho tímu. Bolo to po troch dňoch pobytu, ešte stále sme sa dobre nepoznali, takže „spoločenská“ akcia tohto typu  padla vhod. Navyše to bola dobrá príležitosť nadviazať kontakt s miestnymi (veľmi, ale veeeeľmi dôležité vo workcampoch). V zápase nastúpil aj náš spolupracovník Jens, ktorý nám pomáhal pri projekte. Tiež fajn povaha. Tak sme sa naňho prichystali, pripravili sme mu transparent a celý zápas hlasno povzbudzovali. Viete si predstaviť aký bol šťastný... Po zápase prišlo to najlepšie. Prezident miestneho klubu nás pozval na pozápasové posedenie pričom všetko išlo na jeho účet. Navyše krátko potom ako sme sa usadili v klubovej krčme, prišiel chlapík, ktorý sa opýtal: „Je tu dáke pekné, blonďavé dievča zo Slovinska?“ Zo Slovinska nebolo, ale zo Slovenska hej, tak vyfasovalo 20 eur, že aby sme mali začo piť a jesť. Darmo, slovenské dievčence, krajších niet... Aj v zahraničí to vedia. Nálada v krčme rýchlo vygradovala a tak sa mohli zrodiť prvé krátkodobé romániky. Turek zabodoval s Ruskou, Nemec s Francúzkou. Ostatní nadväzovali vzťahy s miestnymi. Keďže moja nemčina je úbohá, dal som sa do reči s chlapíkom, ktorý vedel po anglicky a čo vysvitlo? Je Poliak. Jáj, to bolo veselosti. Katovice. „A to my sa ideme rozprávať po anglicky?,“ pýtam sa ho. Tak sme hneď skúsili po našom, a celý večer angličtina ani nemčina z našich úst nezaznela. A hneď sme sa aj zbratali ako sa na Slovanov patrí...

Divoký večer, nečudo, že sme ráno zaspali do roboty. (pokračovanie nabudúce)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SPIŠ KORZÁR

Deň, ktorý navždy zmenil Vysoké Tatry. Takto to vyzeralo pred trinástimi rokmi

Víchrica zničila 19. novembra 2004 až 12-tisíc hektárov lesa.

TECH

Vo vesmíre znie strašidelné pískanie. Vedci zistili, odkiaľ pochádza

Väčšina častíc je zachytená v pásoch.

ŠPORT

Kaddáfí zachránil nemecký klub. Niečo za to však chcel

Nemecký hokejový tím zachránil diktátor.


Už ste čítali?